Váš metalový pokoj

Žiadny iný atribút nebol toľko spojovaný so satanizmom ako čierna omša. Tvrdenie, že najrúhavejší zo všetkých náboženských obradov nie je nič iné než literárny výmysel, je samozrejme treba upresniť - ale nič nemôže byť pravde bližšie, ako toto tvrdenie.

Rozšírená predstava o čiernej omši je asi taká: exkomunikovaný kňaz stojí pred oltárom, tvoreným nahou ženou so široko roztiahnutými nohami a rukami a roztvorenou vagínou. V každej ruke drží čiernu sviečku vyrobenú z tuku nepokrstených detí, na bruchu má kalich naplnený močou prostitútky (alebo krvou). Nad oltárom visí obrátený kríž. Trojúhoľníkové hostie z múky zmiešanej s námelom alebo z načierneného turínu sú jedna za druhou žehnané tak, že ich kňaz striedavo vkladá dovnútra a opäť vyberá z pyskov ženy - oltára. Po invokácii Satana a rozličných démonov vraj nasleduje množstvo modlitieb a žalmov, spievaných pospiatky alebo prekladaných obscénnosťami...pričom všetko je praktikované v ochrannom pentagrame, narysovanom na podlahe. Pokiaľ sa Diabol zjaví, má obvykle podobu chtivého muža s čiernou capou hlavou.

Potom nasleduje všehochuť bičovania, pálenia modlitebných kníh, cunnilingu, felácie a všeobecné bozkávanie zadku - všetko za sprievodu oplzlého prednesu z Biblie svätej a hlasného pľuvania hlienu na kríž. Pokiaľ sa naskytne možnosť zavraždiť behom rituálu malé decko, tým lepšie; ako iste každý vie, je to obľúbená zábava satanistov!

Pokiaľ vo vás toto rozprávanie vyvoláva odpor, je ľahké pochopiť, prečo správy o čiernej omši úspešne pomáhajú cirkvi udržať jej oddané ovečky.

Žiadny slušný človek, keď počuje o takom rúhaní sa nemôže nepridať na stranu inkvizítorov. Cirkevní propagandisti odviedli dobrú prácu, keď svojho času upovedomovali verejnosť o odporných kacírskych skutkoch pohanov, katarov, bogomilov, templárov a ďalších, ktorých bolo treba za ich dualistickú filozofiu a niekedy i satanskú logiku vyhladiť.

Príbehy o nepokrstených deťoch, ktoré satanisti ukradli, aby ich použili pri omši, neboli len účinnými propagandistickými ťahmi, ale zároveň zaisťovali cirkvi stály zdroj príjmov v podobe poplatkov za krst. Každá kresťanská matka, keď počula o týchto diabolických únosoch, nechala svoje dieťa čo najrýchlejšie pokrstiť.

Každý spisovateľ či umelec s lascívnymi sklonmi mohol dať priechod najoplzlejším predstavám zobrazenia činnosti kacírov, čo len ukazuje na ďalšiu stránku ľudskej povahy. Cenzor, ktorý skúma všetku pornografiu, aby poznal, pred čím varovať ostatných, je modernou obdobou stredovekého kronikára nemravných skutkov satanistov a samozrejme jeho moderného novinárskeho proťajšku. Existuje domnienka, že najúplnejšia knižnica pornografie na svete patrí Vatikánu.

V bozkávaní Diablovho zadku behom tradičnej čiernej omše ľahko spoznáme predchodcu moderného výrazu pre tých, ktorí chcú dosiahnuť hmotné zisky lichotením niečiemu egu. Keďže všetky satanské obrady smerovali k reálnym a hmotným cieľom, oscularum infame (bozk hanby) bol považovaný za symbolický predpoklad dosiahnutia skôr hmotného ako duchovného úspechu.

Obvykle sa predpokladá, že satanský obrad či rituál sa vždy volá čierna omša. Čierna omša nie je magickým obradom praktikovaným satanistami. Satanista by čiernu omšu použil iba ako istý druh psychodrámy. Z čiernej omše ešte nevyplýva, že jej účastníci patria k satanistom. Čierna omša je v podstate paródiou rímsko-katolíckej bohoslužby, ale je možné ju voľne použiť k zosmiešneniu ľubovoľného náboženského obradu.

Pre satanistu je čierna omša so svojim rúhaním sa ortodoxným rituálom obyčajnou zbytočnosťou. Bohoslužby všetkých uznávaných náboženstiev sú už samy o sebe paródiami starých rituálov, praktikovaných uctievačmi Zeme a tela. V snahe odsexualizovať a odľudštiť pohanské náboženské predstavy, noví muži duchovnej viery nalakovali všetko poctivé, čo sa za rituálmi skrývalo naružovo, a urobili z nich neslané nemastné eufemizmi, dnes považované za pravú omšu. I keby satanista každú noc praktikoval čiernu omšu, nevyšla by z toho taká paródia, ako u oddaného veriaceho, ktorý sám nevedomky navštevuje čiernu omšu - karikatúru poctivých a emočne zdravých rituálov pohanského dávnoveku.

Každý obrad považovaný za čiernu omšu musí účinne šokovať a poburovať, pretože sa zdá, že je to meradlom jeho úspechu. V stredoveku šokovalo rúhanie proti cirkvi svätej. Dnes už cirkev nepredstavuje hroznú moc ako za dôb inkvizície. Tradičná čierna omša preto nie je poburujúcim aspektom pre diletantského či odpadnutého kňaza ako predtým. Pokiaľ si satanista praje vytvoriť rituál, ktorý by sa rúhal proti etablovanej inštitúcii a zároveň slúžil ako psychodráma, musí pozorne voliť fenomén, ktorého parodovanie nie je práve v móde. Tak sa mu skutočne podarí nakopnúť posvätnú kravu.

Čierna omša by sa dnes mala skladať z rúhania proti posvätným témam, ako je východný mysticizmus, psychiatria, psychadelické hnutie, ultraliberalizmus, atď. Bolo by dobré zastávať sa patriotizmu, pľuvať na drogy a ich duchovných vodcov, nekultúrnych radikálov uctievať ako bohov, a dekadencii cirkevnej teológie by sa dokonca mohlo dostať satanskej pochvaly.

V dichotómií, nutnej k formovaniu obecne rozšírených predstáv, bol satanský mág vždy katalyzátorom, a v tomto prípade môže obrad, prevedený v štýle čierna omša, slúžiť ďalekosiahlemu magickému účelu.

V roku 1666 sa vo Francúzsku stali veľmi zaujímavé veci. Po smrti Francoise Mansarta, architekta rôznobežníkov, ktorého geometria sa mala stať prototypom strašidelného domu, bol na základe jeho plánov vystavaný versaillský palác. Posledná z okúzľujúcich kňažných Satanových, Jeanne-Marie Bouvierová (Madame Guyon), bola zatienená prefíkanou oportunistkou a nepríjemnou obchodníčkou menom Catherine Deshayesová, inak tiež známou ako La Voisin. Táto bývalá kozmetička našla pri fušovaní do potratov a obstarávaní účinných liekov dámam, túžiacim zbaviť sa nežiadúcich manželov či milencov v odpudivých a senzačných popisoch messes noir onú povestnú náhlu inšpiráciu.

Môžeme s istotou povedať, že rok 1666 bol dátumom konania prvej komerčnej čiernej omše! V oblasti južne od St. Denis, dnešná La Garenne, La Voisin zakúpila rozľahlý dom obohnaný múrom. Vybavila ho lekárňou, laboratóriami a ... kaplnkou. Čoskoro sa pre smotánku a menej významných diletantov stalo spoločenskou nutnosťou zúčastniť sa presne toho druhu obradu, ktorý bol v tejto kapitole už zmienený. Organizovaný podvod, páchaný pri týchto obradoch sa navždy zapísal do histórie ako pravá čierna omša.

Keď bola La Voisin 13. marca 1978 zatknutá (mimochodom v kostole Blahoslavenej Panny Márie), kocky už boli vrhnuté. Hnusné činy La Voisin pošpinili majestát satanizmu na mnoho rokov.

Móda satanizmu ako zábavy sa znovu objavila v Anglicku v polovici 18. storočia, kedy vznikol Rád medmenhamských františkánov Sira Francisa Dashwooda, známy tiež ako Klub pekelného ohňa. Sir Francis zavrhol krv, vraždenie a sviečky z tuku malých detí, používané pri omšiach v minulom storočí, a podarilo sa mu odohrať rituály plné príjemne oplzlej zábavy, čím poskytol mnohým vedúcim osobnostiam svojej doby farebnú a neškodnú formu psychodrámy. Zaujímavou vedľajšou aktivitou Sira Francisa, slúžiacou ako vodítko k orientácii Klubu pekelného ohňa, bola skupina zvaná Klub diletantov, ktorú tiež založil.

Devätnáste storočie prinieslo očistenie satanizmu v chabých pokusoch bielych magikov praktikovať čiernu mágiu. Pre satanizmus to bolo paradoxné obdobie, kedy spisovatelia ako Baudelaire či Huysmans vyzerali, napriek zjavnej posadlosti zlom, ako celkom príjemní chlapíci. Diabol predviedol verejnosti svoju luciferskú osobnosť, a postupne sa z neho stávalo niečo ako ozdoba salónov. Bola to doba expertov čierneho umenia, ako bol Eliphas Levi, a nekonečna hypnotických médií, ktoré so svojimi starostlivo spútanými duchmi a démonmi taktiež úspešne zviazali myslenie množstva ľudí, ktorí si dodnes hovoria parapsychológovia!

Pokiaľ ide o satanizmus, najviac sa mu blížili neopohanské rituály, praktikované Hermetickým rádom Zlatého úsvitu, ktorý viedol MacGregor Mather, neskôr Rádom striebornej hviezdy (A A - Argentum Astrum) Aleistera Crowleyho a Rádom východných templárov (O.T.O - Ordo Templi Orientis - Crowleyova paródia nemeckej sekty rovnakého mena, pôvodne založenej v roku 1902 a praktikujúcej niektoré z princípov popisovaných v tejto knihe.), ktoré paranoidne popierali akúkoľvek spojitosť so satanizmom, aj keď sa Crowley štylizoval do podoby apokalyptickej beštie. Popri písaní celkom roztomilej poézie a povrchného blábolenia o magickom haraburdí strávil Crowley väčšinu času, keď práve neliezol po horách, ako pozér par excellence a neľutoval námahu, aby zo seba urobil spustlíka.

Podobne ako jeho súčasník, duchovný (?) Montague Summers, Crowley zjavne strávil veľkú časť svojho života ironickými potrhlosťami, ale jeho stúpenci sú dnes nejakým záhadným spôsobom schopní rozlúštiť ezoterické významy v každom jeho slove.

Súbežne s týmito spoločnosťami vždy existovali sexuálne kluby, ktorým satanizmus slúžil ako zámienka - čo pretrváva dodnes, k veľkej radosti novinárov píšucich pre bulvárne plátky.

Môže sa zdať, že sa čierna omša vyvinula z obyčajného literárneho výmyslu cirkvi do podoby zvrátenej komerčnej atrakcie alebo psychodrámy pre diletantov a obrazoborcov, k esu v rukáve populárnych médií ... kde je teda jej miesto v kontexte skutočného satanizmu? A kto praktikoval satanskú mágiu pred rokom 1666?

Odpoveďou na túto hádanku je ďalšia záhada. Praktikuje človek považovaný za satanistu skutočne satanizmus v pravom zmysle, alebo sa tak na neho skôr hľadí očami pánbožkárskych tvorcov verejnej mienky? Už mnohokrát bolo povedané, a právom, že všetky knihy o Diablovi boli napísané Božími agentmi. Preto je celkom ľahké pochopiť, ako títo teológovia stvorili istú odrodu uctievačov diabla. Zlý človek skorších dôb nemusí ešte nutne praktikovať pravý satanizmus. Ani nie je žijúcim stelesnením živlu neviazanej pýchy či vznešenosti vlastného ega, ktorá dala postpohanskému svetu definíciu zla, vytvorenú kňazmi. Je skôr vedľajším produktom neskoršej a oveľa dômyselnejšej propagandy.

Pseudosatanista sa vždy objavoval v moderných dejinách s čiernou omšou rôzneho stupňa rúhavosti, ale pravého satanistu nie je také ľahké spoznať.

Bolo by príliš zjednodušujúce tvrdiť, že každý úspešný muž či žena na Zemi sú, bez toho, že o tom vedia, praktikujúcimi satanistami. Túžba po svetskom úspechu, a jednanie z nej vyplývajúce, sú prirodzene pre svätého Petra dôvodom, aby ukázal palcom k zemi. Pokiaľ je prijatie boháča do neba tak obtiažne ako pretiahnuť ťavu uchom ihly, pokiaľ je láska k peniazom koreňom všetkého zla, musíme prinajmenšom predpokladať, že najmocnejší muži na Zemi sú najväčší satanisti. To platí pre finančníkov, priemyselníkov, pápežov, básnikov, diktátorov a všetkých možných tvorcov verejnej mienky a generálov veliacich behu sveta.

Občas sa vďaka úniku informácií ukáže, že najzáhadnejší muži a ženy na Zemi praktikovali čierne umenie. Samozrejme sú odhaľovaní ako tajomné postavy dejín. Mená ako Rasputin, Zacharov, Cagliostro, Rosenberg a im podobní sú spojovacími článkami - stopami takpovediac Satanovho skutočného obrazu ... odkazu, ktorý presahuje etnické, rasové a ekonomické rozdiely i dočasné ideológie. Zemi vždy vládol satanista... a vždy bude, nech už ponesie akékoľvek meno.

Jedna vec zostáva istá: zásadami, filozofiou a praktikami vyjavenými na týchto stránkach sa riadia tí, ktorí dosiahli na Zemi najväčšiu moc a sebauplatnenie. Rovnako ako predtým, i dnes sídli v tajných myšlienkach všetkých mužov a žien, vybavených zdravým a neskaleným mozgom, potenciálna možnosť stať sa satanistom. Znamenie rohov teraz prehovorí skôr k väčšine než menšine. Magik sa zjaví, aby mohol byť poznaný.